Pomenovanie “čarovný autobus” pochádza z filmu Útek do divočiny (2007), ktorý by mal každý tulák prírodou poznať a rozumieť mu. Tuláctvo má na Slovensku dlhoročné korene a s ním sú spojené aj takzvané útulne. Sú to voľne dostupné príbytky v prírode pre okoloidúcich. Náhodou (alebo osudom?) som objavil tri, ktoré pripomínajú tú v ktorej žil Alexander Supertramp.
Najpopularnejšou je Skriňa z Avie, ktorá je osadená vo Volovských vrchoch po SNP trase.
Druhá s názvom Včelín je v kopcoch nad obcou Látky smerom na Lom nad Rimavicou v blízkosti prameňa rieky Ipeľ.
Tretia v Levočských vrchoch nad obcou Vyšné Repaše.
Včelín
Včelín som objavil v roku 2021, v dobe keď protikovidové obmedzenia komplikovali cestu do zahraničia a preto som cestoval viac po Slovensku. Práve vtedy mi prišla na um myšlienka vyskúšať zimný bikepacking.
Trvalo to dva a pol roka a myšlienka sa uskutočnila. Dopravil som sa vlakom do obce Kriváň odkiaľ som už známou trasou pretkával Hríňovské lazy. Až ku Včelínu to bolo hore brehom a aj preto som napredoval zúfalym tempom. Bolo to mojím novým obutím, naloženým bicyklom alebo faktom, že som sa necítil najlepšie?
V Hríňovských kopcoch som zažil nezvyčajné podmienky. Teplota vzduchu sa držala na príjemných 8 stupňoch, čo predstavovalo rapídne oteplenie, iba pár dní predtým som jazdil v -11. Pôda, ktorá ležala na slnečnej strane kopcov bola suchá až sa prášilo a zákutiach kde bol topiaci sa sneh sa tvorilo lepivé bahno. Táto zmes sa mi vo vrstvách nabaľovala na kolesá a pri zjazdoch odletovala na všetky strany. Premenlivé podmienky navodzovali pocit tepla aj chladu. Vo výšľapoch som sa potil a vyzliekal a v zjazdoch som zapínal bundy, no nebola to jediná príčina, mal som v sebe beciľa.
Vo vyšších polohách klesala teplota k nule a vozil som sa po takmer súvislej vrstve snehu. K autobusu som dorazil krátko pred zotmením. Sklamal ma jeho ponurý vzhľad, stál tam ako tá najzanedbanejšia vec na svete. Keď som otvoril dvere moje sklamanie sa znásobilo. Vyrútil sa na mňa potuchnutý vzduch a miesto kde bola kedysi piecka bolo prázdne. Ako prežijem v noc v mojom letnom spacáku? Ako si uvarím čaj? Varič som so sebou nebral a preto jediná možnosť bolo ohnisko vonku, v ktorom sa nachádzala mláka vody z topiaceho sa snehu.
Autobus je vybavený. Je tu spacák, karimatka, nejaké staré bundy, noviny, sviečky zapaľovač a to najdôležitejšie - narezané suché drevo na podkúrenie. To drevo bolo to čo ma v ten večer zachránilo od skľučujúceho chladu ktorý s úbytkom svetla dopadal na krajinu.
Najbližší zdroj vody je kilometer od autobusu. Nie je to hocijaký prameň ale prameň samotnej rieky Ipeľ. Ranná hygiena v tichosti sprevádzanej žblnkajúcej vody mi bola aj psychohygienou.
Počas umývania zubov som skompletizoval plán na zvyšok dňa, prebehol trasu na mape a spravil drobné úpravy. Prvá zástavka by bola v obci Sihla na rannú šálku čaju, je tam Horský bufet Montanic a podľa informácii na internete by mal by byť otvorený. Odtiaľ som sa chcel prešupnúť cez Obrubovanec dole do Čierneho Balogu. Z Čierneho Balogu už len priamočiaro po ceste do Brezna.
Plány nie vždy vychádzajú podľa naších predstáv a aj preto je bikepacking dobrý tréning pre budovanie odporu voči emočným výkyvom v situáciách kedy to proste nejde tak ako by sme si priali. Bufet som našiel do odvolania zavretý. Posilnil som sa Snickerskou a išiel pozrieť salaš Obrubovanec, to je krásna útulňa osadená na rohu lúky. Sprevádzaný snehovými vločkami som sa vozil po jednej z najkrajších lesných cyklotrás na Slovensku. Mám to tu prechodené na jar, na jeseň, v lete a teraz už aj v zime. Salaš pred pár rokmi dostal nové šindle a je udržiavaný pod záštitou občianskeho združenia Sloboda pohybu.
Sadol som si do vnútra a jednoducho pohlcoval atmosféru tohto miesta. Toto sú momenty, ktoré si moderný človek neuvedomuje. Som tu v suchu, schovaný pred nepriaznivým počasím a hlavou mi neprejde ani jedna myšlienka orientovaná na niečo iné ako prítomný okamih. Takto bezstarostne som tu chvíľu posedel a pobral sa ďalej.
S úbytkom výškových metrov sa sneh začal meniť na dážď a ako ubúdalo snehu tak pribúdalo blata. Trasu som poupravil tak aby som sa vyhol blatistým cestám a pokračoval som dole dolinou cez Vydricu po lesnej asfaltke.
Voda už začala presakovať a do Balogu som prišiel z časti premočený. Dal som prednosť krčme pred pizzeriou a dobre som urobil. Narazil som na ľudského krčmára, ktorý poznal každého štamgastu po mene a s radosťou mi naservíroval čaj tak ako ho mám rád - s Tatraňákom. “Dobré počasie na bicykel” riekol. Povedal som mu že na Hríňovskej strane kopcov, odkiaľ som išiel, bolo ešte sucho.
Ako museli motoristi nadávať keď ma videli ako sa teperím po hlavnej ceste bez krajníc smerom na Brezno nevediac o tom, že dole pod cestou je nová vyasfaltovaná cyklotrasa? S týmito myšlienkami som to v Brezne zabalil a presvedčil sa, že som málo študoval mapy.
Čarovný autobus
O tomto vraku som na internete nenašiel žiadne informácie. Na satelitných snímkoch ho síce bolo vidieť ale či tam ešte je som nemal ako zistiť. Niečo ma na tom fascinovalo lebo som sa hneď pustil do plánovania trasy a pár dní na to som už cestoval do Spišskej Novej Vsi.
O Levočských vrchoch som počúval z viacerých zdrojov len samé chvály a roky som sa tam chystal. Prvé kilometre boli radostné, krásne počasie, na oblohe ani mráčika. Po zime strávenej v nepriaznivých podmienkach tento prvý pocit jari príde byť až k neuvereniu. Krajina je tu veľmi scénická, výhľady na Vysoké Tatry som prestal počitať. Cestou do Levoče som stretol pár ľudí ktorý využili toto počasie na prechádzku.
Lepší vstup do Levočských vrchov ako mesto Levoča som si vybrať nemohol. Slnko hrialo ale akonáhle som sa pred ním schoval do doliny pociťoval som chlad. Studenou dolinou som ši šlapal hore na Mariánsky vrch a cítil som ako mi mrznú kolená. V očakávaní som hľadel hore na kopec a tešil sa až vystúpam opäť na slnko.
Bol večer ako lusk keď som sa poberal z Mariánskeho vrchu, slnko klesajúc nad horizont vykresľovalo krajinu a príjemne hrialo. Romantickejší večer som zatiaľ toho roku nezažil. Niekto tieto podmienky využil, na modrej turistickej značke, kúsok od parkoviska, som prekvapil dvoch zaľúbencov za stromom. Prečo si dnes večer vybrali zrovna Svätojakubskú cestu?
Už sa stmievalo keď som dorazil na kopce medzi obcami Závada a Vyšné Repaše, na lúky na ktorých by sa mal nachádzať ten vrak. Naskytol sa mi pohľadnicový pohľad na Tatry preto som ešte raz zastavil na fotky.
K autobusu mi písalo len 600 metrov, to ho už každú chvíľu uvidím. A skutočne, ako som uháňal dole lúkou z poza stromov som ho zazrel. Stála tam stará Avia bez čelného skla, vymaľovaná aby lepšie zapadla do prostredia. Čakal som niečo väčšie. Podišiel som bližšie a nemohol som si nevšimnúť zámok, ktorý bol navyše zabezpečený voči preštiknutiu kliešťami. Obišiel som ho a zistil, že to nemá zadné okná. Vo vnútri som uvidel dve postele s matracmi osratými od vtákov. Nič k svetu ale nemám na výber. Cez okno som vliezol dnu a trochu to tam ustlal.
Sklamaný z príbytku ale prekvapený z výhľadov som svoje pocity upratal do rovnováhy. Večer bol nezvyčajne teplý, príjemný, tú noc nejako prežijem aj v vo vraku bez okien. Ako som vybaľoval veci z brašní tak som uvidel hore na lúke bežca s čelovkou. Krátko na to ebikera uháňajúceho dole kopcom. To sú tu v týchto končinách takto po večeroch športovo aktívny?
Teplota nad ránom klesla na nulu, poznal som to podľa toho, že na tráve bola námraza. Ale jediná vec, ktorá ma v noci trápila bola karimatka ktorá sa podomnou zošuchovala dole z matracov.
Po raňajkách som pokračoval po modrej hore na asfaltku k starej hájovni. Táto asfaltka sa tiahne dlhé kilometre po hrebeni Levočských vrchov až na Malý Václavák. Kvalitný povrch v podobe starého asfaltu a sem-tam štrkovky je ako stvorený na gravel. Na horskom bicykli obutého do nových Surly Dirt Wizard plášťov som cítil silný odpor a tešil sa až sa obujem do hlineného podkladu kde tieto plášte excelujú. Navštívil som rozhľadňu Marčulina, ktorej chýba dostavať jedno poschodie a strechu, no aj tak poskytuje veľkolepý výhľad na Tatry.
Pod Ihlou som absolvoval prvý hike-a-bike úsek, motivovaný smädom som zrekonštruoval studničku, ktorej žliabok si nenaberal vodu. Odtiaľ až do Starej Ľubovne som sa vozil iba po hline. Topiaci sa sneh rozmočil pôdu do takej miery, že som sa na jednom svahu, ktorý vyzeral akoby čerstvo zrovnný buldozérom, kompletne vymaľoval do hneda. Blato rýchlo uschlo a postupne som ho zo seba oprášil.
Alebo som si myslel, že som ho prášil. Vlakvedúci v Exprese z Popradu ma upozornil aby som sa nabudúce prezliekol, lebo ma nemusí pustiť do vlaku. Ja som aj mal som sebou extra nohavice ale nechcel som sa zapodievať s prezliekaním sa. Svoj stav som ohodnotil na základe toho čo som videl z môjho uhľa pohľadu a nebolo to až tak zlé, zažil som aj horšie. Odpovedal som mu, že to beriem na vedomie a nabudúce sa prezlečiem.
Skriňa z Avie
Skryňu z Avie som prvý-krát objavil na turistike z Turňe do Rožnavy. Táto autobusová korba slúži na frekventovanej SNP trase ako prístrešok alebo nocľah pre peších túristov.
Ako počiatok svojej trasy som zvolil mesto Kežmarok, pretože som v Kežmarku nikdy nebol a chcel som sa stretnúť s Monikou. Monika mi ukázala Kežmarské pamiatky, ktoré sme si pozreli zo sedla bicykla, exkurziu sme ukončili v kaviarni Naša. Tu sme stretli Radoslava, ktorý tiež bicykluje. Rado je už na prvý pohľad sympatický chalan, ako by povedal Rumpel vyžaruje z neho dobrota. Po káve som pokračoval s Monikou smerom na Ľubicu po cyklochodníku kde nás prekvapil Rado, ktorý nás na bicykli dobehol. Vymenili sme si zážitky z bicyklovania a pozreli si zaniknutú obec Ruskinovce. To je obec, korá bola z dôvodu novo-vzniknutého vojenského objektu vysťahovaná a úplne zničená. Dnes už tento objekt neslúži armáde a je dostupný verejnosti. Spolu sme sa vyšplhali až k Svätému Hubertovi odkiaľ som už pokračoval sólo.
Predpoveď hlásila na večer zrážky. I keď sa to v tom momente javilo ako nepravdepodobné, dostávalo sa mi nutkania pokračovať s minimálnymi zastávkami. Bol som vybavený troma vajcami na tvrdo, štyrmi krajcami chleba, dvomi porciami ovsenej kaše a dvoma proteínovými tyčinkami. Plán bol staviť sa niekde po ceste v potravinách a prikúpiť nejaké rýchle cukry. Bol už čas obeda a ja som si brázdil cez malé obce kde síce existovali obchody s potravinami, no boli otvorené len do 11:00, pretože sobota. Hltajúc vajcia s chlebom som v pravidelných intervaloch doplňoval kalórie a tak sa dostal až do Nálepkova kde som našiel otvorenú cukráreň. Koláčik a keksík som zjedol na stojáka a pokračoval som. Obloha bola o tom čase úplne zatiahnutá ťažkými mrakmi. Ostávalo mi už len zdolať 11 kilometrov dlhý výšľap Starovodskou dolinou.
Každodenné predlžovanie dní je skvelá vec, šesť hodín večer a ešte vidno. Odčítaval som metre k Avii šplhajúc kamenistou cestou keď sa predo mnou vynorila. Prvé čo mi udrelo do oka bol rozložený oheň. Napadlo ma, že ho niekto za sebou nezahasil. Ale horel takým intenzívnym plameňom akoby doň práve niekto priložil. Kúsok bližšie som uvidel dve postavy ležať na karimatkách okolo ohniska. Pozdravil som. Prekvapený sa zdvihli. Dvaja chalani oblečení do maskáčov. Spýtal som sa, či tu tiež plánujú nocovať.
Chalani sa mi predstavili ako Martin a Patrik z Košíc, prikráčali zo Smolníka bez toho aby si boli istý či tu Skriňa bude. Nechali to na osud a stan, ktorý by znamenal extra šesť kilogramov, nechali doma. To mi niekoho pripomína. Strávili sme večer okolo ohniska rozoberajúc dôvody prečo takéto niečo robíme. Zhodli sme sa na tom, že sú za tým zážitky a je to dobrý spôsob ako vyvetrať hlavu. Človek zabudne na všetky problémy, ocitne sa v prítomnom okamihu kedy rieši iba tie najzákladnejšie existenčné patálie. Zohrievali sme sa pri ohni až kým nás nezahnal dážď.
Zaspávali za uspávajúceho klopkania dažďových kvapiek na plechovú strechu. Na štvorici sedačiek som sa cítil komfortne aj keď som od končatín pociťoval chlad, zohrial som sa tak, že som sa schúlil do spacáku. Ráno sme sa zobudili pred siedmou. Teplo ktoré sme si v noci naakumulovali sa vyparilo cez dvere. Nechtiac opustiť spacáky sme si uvarili niečo teplé a vydali sa každý svojou cestou.
Dážď sa uskromnil na pár kvapiek a okolie zahalila hustá hmla. Viditeľnosť na päť metrov vytvorila tajomnú atmosféru. Oblečený do nepremokavého overalu som pomaly napredoval na vrch Skalisko. Päť kilometrový úsek som zdolal za hodinu. Jeden z najkrajších výhľadov aké poznám bol zahalený. Nezdržiaval som sa, spravil som pár fotiek a pokračoval som ďalej. Už som cítil ako mi premokajú nepremokavé ponožky. Zjazdoval som po peknej štrkovke lemujúcu zvernicu až na žltú turistickú značku po ktorej som sa zviezol do obce Betliar. V ľudporázdnom parku som hodil očkom po miestnych pamiatkach a pokračoval po hlavnej ceste do Rožňavy. Tu som na mokrom asfalte začal celý premokať. V topánkach som mal mláky a nepremokavý oblek už prepúšťal. Stavil som sa v cukrárni na námestí na koláč a horúci čaj a pokračoval som na vlakovú stanicu.
Vlaková stanica v Rožnave je jediná svojho druhu. Jej lokalita je asi jediná nevýhoda, je na pol ceste z Rožňavy do Brzotína, ale prekvapí vás krásna preskelnná socialistická budova, ktorá je vyzdobená mnohými kvetináčmi a po stenách socialistickými mozaikami. Vnútri panuje až upokojujúce ticho a je tu minimum distrakčných prvkov. Záchody sú odomknuté a radiátory hrejú. Tu v komforte tejto budovy som si konečne našiel čas dať sa do poriadku.
Niečo čo začalo ako jednorazový experiment každým jedným pokusom vrcholilo do nezabudnuteľného zážitkového jazdenia. Telo si postupom času vybudovalo vzdor voči nepriaznivým podmienkam a už som nedbal na to aké hlásia počasie. Zima mi nebola aj keď som sa ocitol v podmienkach kedy by som normálnych okolností mrzol a nadával si. Nekmofort sa zmenil na je mi to jedno. Takto jednoducho sa dá eliminovať akákoľvek nepriaznivá situácia. Je to v hlave, hlava sa dá vytrénovať a preto ju treba trénovať!
Niekto si možno povie, že som práve objavil útulne, ale pravdou je, že som mal vždy voči ním odpor a preferoval som príjemnejšie spanie vonku na čerstvom vzduchu. Túžba po mimosezónnom bikepackingu tento odpor prekonala a s tým klesli aj moje štandardy na kvalitu ubytovania.
V konečnom dôsledku boli tieto tri výlety iba pozitívne, pretože som ako každý iný jedinec, zhýčkaný spoločnosťou zvyknutý na komfort a kvalitu na úkor vlastnej telesnej adaptácie, ktorá je už od počiatkov ľudstva zakorenená hlboko v každom z nás.
-T