Nikdy som dňu bláznov nevenoval pozornosť, tento rok som si ho ale úmyselne vybral ako deň vhodný na nejaké to bláznovstvo na bicykli. Lanárilo ma to na prvú stovku tohto roku, padla mi do oka trasa, ktorú som mal uloženú v záložkách od minulého leta. Počasie hlásili pod mrakom s občasnými prehánkami, deň predtým ale celkom výdatne spŕchlo a v noci tiež niečo napadlo. Mal som to už všetko dopredu naplánované tak som nič neriešil a išiel som aj napriek nepriaznivým podmienkam.
Ráno som vstal a dal si plnohodnotné raňajky. Takto najedený som sa pobral úvodnou rovinkou, kým som prišiel k prvému výšlapu prešlo dvadsať minút, raňajky sa mi za ten čas stihli uložiť do žalúdka.
Ráno sa nad Považím trhala oblačnosť, vyzeralo to sľubne
Čistý bicykel sa len tak odvaľoval terénom, sem-tam keď bol nejaký blatistejší úsek tak som spomalil (48.9672883N, 18.0574744E)
Telo sa nastavilo a išlo sa mi prekvapivo dobre, energie som mal dostatočne, neodčitával som kilometre. Stojky som si dával jednu za druhou a neriešil som žiadnu únavu, nedostavovala sa. Prvým výšlapom som sa dostal na vrch Malý Jelenec, kde je drevená rozhľadňa. Je to miesto kde bežne stretávam ľudí, dnes ale nikde nikto.
Slnko pokrývalo okolité pahorky, predzvesť dobrého počasia? (48.9771892N, 18.0548172E)
Cesty sa menili z vlhkých na blatisté a z rozrytých po dvojstopovom vozidle na kompletne rozryté. Tie som radšej obchádzal cez les. Keď už ale nemali konca tak sa začala dostavovať prvotná zúfalosť. Tá sa dá jednoducho zahnať nejakým pochabým vtipom. Striedal som jazdu na bicykli s prenášaním, takto som sa pomalým tempom blížil na pohraničie.
Rozbité cesty po ťažbe, nič na čo by nebol slovenský cyklista zvyknutý (49.0069417N, 17.9920028E)
Pohraničie predstavuje širší chodník, ktorý nie je využívaný k ťažbe dreva. Preto som dúfal, že aspoň tam sa na chvíľu uvoľním a povozím sa bez toho aby som musel obchádzať blatisté jamy.
Pohraničie, síce nasiaknuté vodu ale tadeto už drevo nesťahovali (49.0228439N, 17.9768164E)
Viezol som sa chodníkom po hranici. Je to hrebeňovka, treba rátať s tým, že sú tu síce krátke ale aj prudké stúpania. Javorník predstavuje najvyšší bod tohto úseku, odtiaľ je to skôr dole kopcom. Chodník po červenej značke vedúci z Chladného vrchu som išiel prvý krát. Vždy som ho obchádzal cestou, čo je škoda lebo má hravý charakter. Je krátky ale stojí za to.
Po modrej turistickej značke až do Horného Srnia (49.0123358N, 18.0364378E)
Na modrej do Srnia som sa stretol s niekoľkými rigolmi po sťahovaní dreva. Pôda tu ale nebola tak nasiaknutá vodou, dalo sa nimi prejsť bez toho, že by sa blato nabaľovalo na kolesá. Značka nasleduje cestu asi štyri kilometre a potom odbáča na krásny chodníček zarezaný do svahu kopca.
Od Srnia je to relax po asfaltovej cyklotrase s niekoľkými možnosťami doplniť vodu. Cyklotrasa vedie až za hranice kde je jeden poľný úsek. Za Vlárskym priesmykom začína opäť stúpanie, ale perfektnou asfaltkou, takže to ide takmer samo. Tu som stretol prvého cyklistu, na výšlap sa vydal krátko za mnou. Pridal som do pedálov, nerád sa nechávam obiehať. Za prvou zákrutou som naňho letmo pozrel, bajk aj on bol kompletne čistý, počas šlapania jednou rukou držal mobil. Dupal som ďalej, za ďalšou zákrutou som ho už za sebou nevidel.
Asfalt takejto kvality nenájdeme ani dole na dedine (49.0389775N, 18.0601144E)
Asfaltová idylka zakončená ďalšou ťažbou (49.0509586N, 18.0573744E)
Skúsenosti naznačovali tomu, že na Morave sa neťaží takým spôsobom ako u nás na Slovensku. Moje očakávania boli preto nastavené tak, že ak sa aj stretnem s ťažbou tak to nebude taký extrémny zásah do krajiny ako býva u nás. Voziť drevo po nespevnených lesných cestách sa má predsa po správnosti len za sucha alebo počas tuhých mrazov. Bol som v tom, že tu sa takéto vyhlášky dodržiavajú, opak bol ale pravdou.
Po asfalte má uvital asi 500 metrový úsek lesnej cesty, kade zatiaľ neprešlo LKTčko John Deere a dúfal som, že mojou trasou sa tieto stroje nepobrali. Obavy sa naplnili keď sa táto cesta napojila na hlavnú komunikáciu medzi lesom a depom na konci asfaltky. Neexistovalo, že by som v tých koľajach išiel na bicykli, musel som to preto obchádzať peši lesom.
Poorané už máme, stačí len krumple nahádzať a zahrnúť (49.0567281N, 18.0616153E)
Po horách jazdím už pätnásť rokov, s takýmto rozsahom deštrukcie som sa ešte ale nestretol (49.0588700N, 18.0647783E)
Začal som v duchu prosiť lesníkov aby to nebolo rozbité až po hranicu. Našťastie na úplnom vrchu kopca s názvom Pyrtě to skončilo. Ten kilometer a pol tlačenia a prenášania bicykla cez haluzinu mi úplne stačilo. Napriek tomu čím som si prešiel a tým že bicykel bol o dva kilogramy ťažší ako za bežných podmienok, že bolo chladno a začal som byť premočený, tak som neklesal na duchu a telo stále vládalo. Tešil som sa z toho aj keď som mal mierny časový sklz kvôli patáliám na rozbitých cestách.
Na rovinkách a výšlapoch sa blato akumulovalo, pri zjazdoch odletovalo a opadávalo
Lúky za Pyrtě zahalené v hmle, tu som začal pociťovať, že som málo podcenil oblečenie (49.0649461N, 18.0668986E)
Mal som len termo tielko, tričko, pláštenku, kraťase a nepremokavé ponožky. Výbava s ktorou som sa cítil komfortne vo výšlapoch. Len čo mrholilo alebo som sa viezol dole mokrými lúkami tak som začal premokať. Hore na kopcoch bolo 5 stupňov a fúkal studený vietor, keď som už bol mokrý tak som sa tešil každému výšlapu. Tak som sa zahrial a na moje počudovanie premočené oblečenie vo vetre začalo schnúť.
Lýtka schli ako prvé, ktovie prečo
Nebol som jediný blázon v horách na bicykli. Kilometre pred Slovenskou hranicou som stretol bikepackera. Bol veľmi ľahko nabalený, asi nekempoval v horách. Obchádzali sme sa v kopci, tak sme si len mávli a pozdravili sa. Zvedavosť na mňa prišla až neskôr, mohol som sa ho aspoň spýtať kam a odkiaľ ide.
Začal som mať výčitky, že som mohol predsa len zastaviť a upozorniť ho, že ak sa chystá smerom na Vlársky popod Orkrouhlú horu tak nech ide radšej inou cestou. Ten kto je zvyknutý jazdiť po horách na blate tak je prichystaný na čokoľvek, to čo som ale dnes videl prekvapilo aj mňa. Stopy bikepackera som sledoval až po Slovenskú hranicu, potom sa stratili alebo sa zamiešali medzi stopy ostatných cyklistov.
Krásny singláč z Vršatca po žltej turistickej značke (49.0766522N, 18.1598611E)
Keď som sa konečne dostal na Vršatec tak som vedel, že už je dobre, tu to už poznám a vedel som čo ma ešte čaká. Držali sa tu mračná z ktorých vytrvalo mrholilo. Stretol som len pár ľudí, i keď parkovisko pri hoteli bolo takmer plné. Výhľadom do doliny som sa kochal slnečným lúčom, nuž to bolo ďaleko v doline tu na horách som sa musel potykať s mrholením a blatom.
Zo singla opäť prudko hore pod Vršatecké Podhradie (49.0721339N, 18.1696436E)
Vršatecké bralá keď sa už začala trhať oblačnosť, na chvíľu vyšlo slnko (49.0721339N, 18.1696436E)
Nad Tuchyňou to už začalo hrať jarnými farbami
Pohľad na Mikušovce a Vršatecké bradlá (49.0577203N, 18.2204322E)
V Tuchyni má morálne podporil kamarát Martin, ktorý ma privítal s domácou, pivom a obedom. Umyl som si bicykel a namazal reťaz, načerpal som sily a mohol som opäť vyraziť. Nohy dostávali vo výšlapoch zabrať ale vládali a zvládli by aj viac. Dal som si ešte jeden trail a namieril som domov. Po rovine a proti vetru. Pri Pruskom ma obehol cestný cyklista a ponúkol sa mi, že mi bude rozrážať vietor. Pýtal som sa ho kam ide. On na to, že už len domov, že po štyroch hodinách mu stačilo. Mal som mu chuť povedať, že ja mám už 6 hodín za sebou ale nechal som si to pre seba. Pýtal sa ma kade som išiel tak som mu lapajúc po dychu letmo rukou naznačil že z Teplej cez hory.
Prejazd cez starú lávku pri Kameničanoch je zážitok (48.9837419N, 18.1861197E)
Svoju sto kilometrovú métu som splnil aj napriek nepriaznivým podmienkam. Musel som ale trailíky nad Dulovom otočiť dvakrát, čo mi neprekážalo lebo tam na slnečnej strane kopcov pôda celkom preschla a vozilo sa naozaj dobre. Celkovo som nastúpal 2253 výškových metrov a strávil v sedle 7 hodín.
