Ubehli viac ako tri roky od vypuknutia pandémie a s tým spojenej iniciácie vlastnej izolácie. Jedna taká iniciatíva sa vyskytla aj na sociálnej sieti Strava, v podobe výzvy s názvom Solodarity. Išlo o usmernenie užívateľov k tomu aby vykonávali športové aktivity osamote a zabránili tak rozšíreniu ochorenia COVID-19. Nad čím som sa pousmieval lebo aj tak väčšinu času trávim na bicykli sám, výzvu som preto prijal. Už aj tak sa mi veľmi cnelo za nejakou tou "izoláciou". Ani neviem ako som sa dopracoval k nápadu ísť na bicykli z Vysokých Tatier domov, samo od seba to prišlo. Naklikal som trasu skrz niektoré najväčšie pohoria na Slovensku a išiel som ignorujúc členitosť a prevýšenie trasy.
Vlak ma odviezol do Štrby a odtiaľ som sa pobral po vlastných smer Nízke Tatry. Cesta zo Štrby bola plná otáčaní sa poza rameno, len aby som nazrel na Vysoké Tatry. Naskytlo sa mi niekoľko pekných krajiniek, kvôli ktorým som zastavoval a fotil. Na to že bol máj v plnom prúde tak tu ešte len všetko kvitlo a v jasný deň dosť pieklo slniečko.
Zo scénických Vysokých Tatier som rýchlo prešiel na pohľadnú Kráľovu holu, na ktorej sa ešte črtali fliačky snehu. Míňal som dedinky uložené v dolinách, život sa tu zdal byť veľmi pokojný, niektoré výhľady boli závideniahodné.
Pohľad na Liptovskú Tepličku
Kráľova hoľa by sa mohla nazývať aj Kráľovou holou, kvôli rúbaniskám, ktorými som prechádzal
Cyklistov som nestretal, až na Smrečinskom sedle jedného pána ebajkera, ktorý tu brázdil hory od Popradu. Vraj 80 kilometrov dnes dá, kým sa mu to nevybije. Čudoval sa ako mi to ide na naloženom bicykli aj bez motora. Išli sme kúsok spolu, pri odbočke na Kráľovu sme sa každý pobrali vlastným smerom. Výšľap na holu je prudký a cesta neustále mení charakter, môj 28 kilový bicykel som cítil, no napriek tomu som si to celé odtrpel v sedle. Na vrchu som už stretol cyklistov, aj keď nechtiac tak som bol na chvíľu stredobodom pozornosti.
Slnko už vrhalo dlhé tiene keď som sa viezol dole do Telgártu. Narazil som na pekný chodník, ktorým som sa dostal až takmer k viaduktu. To bolo miesto, ktoré som vždy túžil vidieť. Keď som tam dorazil boli tu zrovna nejakí turisti z juhu, odfotili sa a išli ďalej, klasický poznávací zájazd autom. Viadukt som mal len pre seba tak som si ho išiel poriadne obzrieť.
Prišiel čas utáboriť sa, našiel som si zašité miesto v kopci pod Télgartom kde som sa rozložil. Noc bola jasná a ničím nerušená.
Ráno pod Kráľovu holou
Zobudil sa do chladného rána, pozbieral som bylinky a uvaril čaj. Dnes som mal v pláne prejsť Muránsku planinu a prespať niekde v okolí Poľany. Vyrazil som okolo siedmej a tak som stihol byť na hrade Muráň ešte predtým ako všetci ostatní. Pod hradnou bránou v najstrmšom úseku som narazil na vrecia s pieskom. Nechal som tam bicykel, vzal jedno vrecko a vyniesol do areálu hradu.
Na Muráni som odignoroval niekoľko zákazov vjazdu bicyklov, a dostal som sa k útulni Nižná Kľaková. Odtiaľto až na chatu Burda vedie červená značka chodníkom, ktorý traverzuje Vysoký vrch. Tento chodník bol dosť neprejazdný na bicykli. Celý svah do ktorého je chodník zarezaný je plný mladiny. Chodníček v podobe úzkej stopy bol na mnohých miestach prerastený aj krátke jazditeľné úseky boli často narušené prenášaním cez prehnitý konár na zemi alebo cez korene po pôvodnom poraste. Chodník nebol dlhý ale mal som pocit, že nemá konca.
Zo sedla Burda som sa už len zviezol dole na Zbojskú kde sa vypína ikonická rozhľadňa.
Po bicykli chutí Urpiner najlepšie
Čierny Balog bolo miesto kde som si konečne dal čapované pivo a nakúpil potraviny na daľšie dni. Odtiaľto som sa mal pobrať cez Poľanu smer Zvolen a Kremnica. Čakal ma preto ešte minimálne jeden výšľap. Posilnený jedlom a pivom som sa lenivo pobral hore dolinou po celkom ideálnej asfaltovej ceste vedúcej k horárni Sedmák. Tu sa asfaltka končila a na výber som mal buď sa vybrať strmo hore po žltej značke alebo lesnou cestou s plytším stúpaním ale stále trápenia sa hodným profilom. Radšej si to odtrpím v sedle a tak som sa cestou dostal opäť na Rudnú magistrálu. Úsek medzi Tlstým Javorom a priehradou Hronček bol obzvlášt scénický. Trasa sa vlnila lúkami s výhľadmi na Nízke Tatry a Poľanu. Na toto miesto som nikdy nezabudol a vrátil som sa sem na jar 2023.
Cestičky a chodníčky v okolí Poľany sa stali mojou srdcovou záležitosťou
Z Kamenistej doliny som konečne začal stúpať hore na Poľanu. Doteraz som si to strihal hore dole cez doliny, boli to poctivé výškové metre, ktoré stáli za to. Prvá kríza na mňa prišla hore pod vrcholom, kedy som už na odvrátenej strane hory šlapal tmavým lesom. Cesta sa zmenila na chodník a po chvíli som sa dostal na miesto, ktoré som už kedysi križoval - sedlo Jaseňová. To bol vrchol mojej trasy, poslal som to rovno dole nechcel som tu takto večer stretnúť medveďa.
Ocitol som sa v kráteri, preletel som cez osadu Kyslinky a začal som sa obzerať po nenápadnom táborisku. Zbehol som kúsok pod cestu a našiel som nenápadné miesto hneď vedľa horskej bystriny. Tu som sa okúpal a s pocitom čistoty sa uložil k spánku.
Pozoruhodnosťou na trase bol drevený kostolík v Hronseku, UNESCO pamiatka a Mičinské travertíny, o ktorých som sa kedysi učil na vlastivede
Tretí deň jazdy a bicykel bol stále čistý, toho roku bol veľmi suchý máj
Tažkými nohami som sa zrána teperil pahorkatinou nad Zvolenom. Prvé súvislé stúpanie prišlo až za Badínom. Trasu som naplánoval po zelenej turistickej značke aj napriek tomu, že dolinou vedie cesta. Chodník bol šlapateľný ale nie v najlepšom stave, niekde som musel obchádzať padnuté stromy a viac takýchto úsekov vie človeka mentálne aj fyzicky unaviť. Chodník sa nakoniec napojil na cestu ktorou som si to vyšlapal hore na chatu Hostinec. Nabral som si vodu z prameňa a pustil som sa dole kopcom. Tešil som sa z príjemného zjazdu dole na lúky pod Kremnickým štítom. Je tu aj pekná vyhliadka na mesto Kremnica.
V meste som si dal zaslúžený obed a s ťažkým žalúdkom som sa vybral do stredu Európy - ku kostolíku Jána Krstiteľa v Kremnických Baniach. Cez Kunešov som sa potom presunul do Handlovej na zmrzlinu.
Nasledoval členitý terén Handlovským chotárom, nohy som cítil v každom prudšom stúpaní. Bolo tu jedno miesto kde som musel zosadnúť a potlačiť bicykel pomedzi skalky. Tu som tiež úplne dobre nespravil, že som sa držal turistického chodníka. Ten bol síce pekný ale nedal sa ísť komplet v sedle. Až keď sa mi naskytli výhľady na Prievidzu som vedel, že to najhoršie mám už za sebou. Zvečerievalo sa ako som dorazil do Bojníc, zastavil som sa rýchlo na jedno malé a začal som opäť stúpať do kopcov. Kľukatým chodníkom cez park až k Čajke. Nebolo tu čo obdivovať, bez zastavenia som pedáloval ďalej, bol čas hľadať miesto na utáborenie sa.
Posledný deň mi ostávalo len 50 kilometrov na to aby som sa dostal domov. Paradoxom bolo to, že som práve v posledných kilometroch dostal prvý defekt a pošťastil sa mi aj roztrhnutý článok na reťazi len necelé dva kilometre od domu. To zapečatilo môj ďalší úspešný bikepacking. Celé dni som sa vozil bez toho aby som niečo musel riešiť na bicykli, mohol som sa úplne odreagovať a sústrediť sa na jazdu. To sú nedocenené veci, pokiaľ sa nestane niečo, čo by nás vyviedlo z tejto situácie, ktorú často vnímame ako samozrejmosť.
