Tretí ročník bikepackingového preteku West Carpathian Challenge privítalo prudké ochladenie a daždivé počasie. Na štarte WCC sa nás stretlo 41, ktorí sme išli do toho aj napriek nepriaznivým podmienkam.
Prvýkrát pretek obsahoval dve trasy, dlhšia pozostávala z tisíc kilometrov a tá kratšia mala o štyristo kilometrov menej. Štart kratšej trasy sa konal v obci Jakubovany, v auto kempe na hornom okraji dediny. Miesto o ktorom nevedia ani niektorí obyvatelia Jakubovian, alebo ho poznajú pod iným názvom. Z centra obce sú to len tri kilometre po modrej cykloznačke.
Väčšina účastníkov sa dopravila na štart už deň predtým, večer nás už čakali pri vatre s teplým gulášom a čapovaným pivom. Účasť bola pestrá, prišlo veľa žien, najmä z Čiech, ale bola tu aj Ukrajinka a Rakúšanka. Mimo slovenčiny a češtiny tu bolo počuť práve nemčinu, pre orgainzátorov to nebol problém pretože nemčinu plynulo ovládajú. Bolo nám sľúbené ubytovanie v chatkách alebo kempovanie vo vonkajších priestoroch auto kempu. Voľné kempovanie nakoniec nebolo možné kvôli zvýšenému výskytu medveďov. Priplatil som si preto sedem päťdesiat za posteľ v chatke. Nakoniec to tak bolo lepšie, lebo bolo sychravé počasie so sebou prinieslo chladný večer.
Štart sa konal po výdatných raňajkách a prezentácii. Vyštartovali sme za dažďa, no nikomu to neprekážalo, zem bola už aj tak premočená z predošlých dní a blata už viac byť nemohlo. Hromadný štart bolo pre mňa niečo obzvlášť fascinujúce. Som zvyknutý bikepackovať sám alebo maximálne vo dvojici, preto byť obklopený podobnými bláznami mi dávalo pocit spolupatričnosti. Aj keby sa vyberiem na tento pretek sám tak si zaručene nájdem niekoho ku komu by som sa vedel pridať na kus cesty. V tom spočíva čaro týchto pretekov, málokto sa tu ponáhľa na toľko aby nevedel prehodiť pár slov prípadne sa pridať a navzájom sa podporiť. Prekvapilo ma keď som od mnohých počul, že toto je ich vôbec prvý bikepacking. Niektorí v živote neodjazdili viac ako stopäťdesiat kilometrov na jeden ťah. Na jednej strane je to fascinujúce, že toto je ich prvá takáto jazda. V kútiku duše som ale dúfal, že ich to neodradí od toho aby niečo také opäť absolvovali.
Prvé prekážky na ktorých bolo treba zosadnúť z bicykla
Prvých desať kilometrov sa pretekári držali nahusto, miesto kde sa to začalo lámať bolo stúpanie Kvačianskou dolinou, ktoré pre mnohých predstavovalo prvú technickú skúšku. Potrápili sa najmä gravelisti, ktorí museli na každom skalnatom úseku zosadnúť a tlačiť. Tu sa mi podarilo pár takýchto úzko plášťových pretekárov obehnúť. To sa mi vypomstilo a na asfaltovom úseku za dolinou, kde ma začali dobiehať a chvíľu sme išli spolu.
Sýto zelená krajinka za Kvačianskou dolinou
Typickou otázkou bolo kam to mienia v ten deň potiahnuť. Chalani mali v pláne dostať sa do Osčadnice, kde mali vybavené ubytovanie, to je zhruba stošesťdesiat kilometrov od štartu. V hlave som si vravel, že či je to vôbec v týchto podmienkach možné. Popriali sme si veľa zdaru a šli sme každý vlastným tempom, blatisté podmienky spomaľovali napredovanie týchto dvoch gravelistov preto ostali v úzadí.
Rešpekt a sústrasť zároveň som cítil voči všetkým, ktorý sa vybrali v týchto podmienkach na úzkopláštoch s baranmi. Už hneď prvý deň terén preveril zdatnosť mnohých, kvôli značne vymletým cestám, niektoré cesty pripomínali skôr koryta, kde neboli kamene tam bolo blato. Macher toho dňa bol Rakúšan na karbónovom cestnom bicykli s úzkymi gravel plášťami s jemnou vzorkou. Napriek tejto nevýhode ho nespomalovalo ani blato a ani dva defekty, ktoré stihol za prvý deň urobiť. Sám vravel, že úzke plášte predstavujú v týchto podmienkach výhodu, lebo nenabaľujú toľko blata. Chvíľu som sa za ním držal, no jeho tempo bolo ďaleko rýchlejšie a ak by som chcel s ním držať krok rýchlo by som sa unavil. Videl som ho poslednýkrát, šiel si svoje tempo, sólo až do cieľa.
Rakúšan raziaci si svoju cestu
Navigáciu každý riešil sám. Väčšina ľudí sa spoliehala na cyklopočítač typu Garmin ale videl som aj smartfón. Vďaka blatistým podmienkam bola navigácia na mnohých miestach zbytočná, stačilo sledovať stopy vyryté do blata a úspešne sa držať trasy preteku.
Prví traja jazdci išli na vlastnú päsť, samotárskym štýlom a tempom ktoré im vyhovovalo. Platilo tu staré africké príslovie: ak chceš ísť rýchlo choď sám ale ak chceš ísť ďaleko choďte spolu.
Tak ako väčšina účastnikov ani ja som nemal pretekársky úmysel a preto bolo možné priskupiť sa ku skupine iných jazdcov. Spolu sme vytvorili najväčší tím na celom preteku. Takto v skupine sme sa dokázali navzájom potiahnuť a vďaka tomu sme vždy odjazdili nejaký ten kilometer navyše. Každý dával zo seba maximum a keď niekto nestíhal počkali sme sa, stalo sa to samozrejmosťou. Výhodou skupiny bolo aj to, že chalani už minulý rok pretek išli, preto niektoré nepozmenené úseky poznali a vedeli čo nás čaká.
Večer na Kysuciach, po daždi vyšlo slnko aj chatári
Druhý deň sme už nikoho z pretekárov nestretli. Stopy prvých troch pred nami sme stále čítali v teréne pod kolesami. Najlepšie rozoznateľná stopa bola po Rakúšanovi, úzka ryha s hladkým pásikom v strede. Polohu ostatných pretekárov sme sledovali cez online tracking a vďaka tomu sme vedeli či nás niekto nedobieha. V pätách nám bol Poliak na poľskom Romete z Bielsko-Biala a Slovák na monster graveli s 2.2" plášťami. Tí dvaja išli spolu a my sme sa snažili o to aby nás nedobehli.
Ráno na Kysuciach hmla, slnko sa ukázalo až večer
Čerstvo napršané sme mali aj na Javorníkoch, dážď ktorý sa kopcami prehnal sa po nás neskôr vrátil
Trasa sa s drobnými odchýlkami podobala tej minuloročnej. Organizátor Maťo každoročne prejde po úsekoch celú trasu a hľadá vhodné alternatívy alebo lepšie cesty. Niekedy je to dilema vybrať si medzi schodnejším alebo scénickejším variantom. Tento rok trasa obsahovala niekoľko úsekov, kde sme krvopotne tlačili bicykle ale za odmenu sa nám naskytli výhľady. Oblasť okolo Vršatca dobre poznám, trasa sa odklonila od cesty, ktorou bežne chodím a viedla nás hore lúkami. Vravel som si, že zbytočné stúpanie. Výhľad, ktorý sa nám ale naskytol a zjazd krásnym chodníkom stál za každý extra výškový meter. Žijem tu dvadsaťosem rokov ale touto cestou som ešte nešiel, to ma len utvrdilo v tom, že stále je tu čo objavovať.
Trasa nás viedla poza Vršatecké bradlá cez Biely vrch, sú tu lúky, pasienky a výhľady
Každý kto kedy skúsil naplánovať viacdňovú trasu vie, že naklikať zjazdnú trasu Slovenskými horami nie je jednoduché. Vždy sa pritrafí úsek, ktorý nie je jazditeľný alebo je zarastený natoľko, že sa treba predierať. Je to úplná samozrejmosť a ja osobne si už bez toho neviem ani predstaviť poctivý bikepacking.
V lejaku je dobrý každý senník
Sychravé počasie má svoje výhody. Počas celého preteku sme nezažili ani jeden horúci deň a vďaka tomu sme takmer vôbec nebojovali s otravným hmyzom. Bola jedna alebo dve príležitosti kedy som odháňal ovady ale to je pri toľkej vzdialenosti a časovom rozpätí zanedbateľné.
Prvé defekty sa prihodili v posledný deň, drobný defekt od tŕňa, ktorým by sa dalo ľahko predísť keby všetci jazdili bezduše. Na mojom bicykli to bolo síce bez defektov ale počas celého závodu som sa mal patálie s radením. Prehazovačka nechcela podraďovať. Vinu som pripisoval blatu, ktoré kompletne obalilo celý mechanizmus a určite komplikovalo radenie. Nepomohlo ale ani dôkladné umytie vapkou. Neostávalo mi nič iné ako si na to zvyknúť, niekedy stačilo potočiť pedálmi opačným smerom inokedy som musel zdvihnúť zadné koleso a šmariť s ním o zem alebo prejsť nejakú nerovnosť aby sa prehadzovačka povolila a spadla dolu. V tom momente to boli moje najväčšie problémy, preto relatívne zanedbateľné.
Cez deň, neskoro večer aj skoro ráno, podstatné bolo konzistentne deň čo deň napredovať
Sucho bolo až v Malých Karpatoch. V závere trasy nás privítal ten najfantastickejší terén, tiahle cestičky a chodníčky s miernym profilom. Naložený bicykel má extrémnu zotrvačnosť a v teréne ako je tento stačilo len prišľapovať a nechať sa viezť. Bola už tma, deväť hodín večer keď nás čakalo posledných štyridsať kilometrov. Premohla ma súťaživosť a vnukla mi myšlienku pokračovať ďalej osamote a na plné otáčky. Utrhol som sa, postihol má prúd energie, ktorá sa objavila z ničoho nič a vďaka ktorej som bol schopný pretekárskeho tempa až do cieľa.
Vyčerpanie je len myšlienka. Až keď si človek siahne na pomyslené dno svojich fizyckých schopností si uvedomí, že v telo je schopné dosiahnuť ďaleko viac, že telo vie pokračovať aj cez bolesť. Bolesť je len indikátorom, že niečo nie je poriadku. Prvá bolesť môže byť práve nekomfort, to je maskovaná bolesť, skutočná bolesť sa dostavuje až po niekoľkých dní v sedle. Dvaja odstúpili práve preto, že nemohli sedieť. Mal som podobný problém ale asi nie tak závažný. Cítil som bolesť keď som si po dlhšom čase sadol, v mojom prípade to netrvalo dlho a zvykol som si. Je možné, že by som vedel bolesť nejako ignorovať? Musí sa to dať, ako inak dokáže fakír ležať na klincoch alebo chodiť po ohni? Odpútaním mysle od bolesti a sústredením sa na niečo iné. Telo vraj cíti iba jednu bolesť, no ja som pociťoval dve - bolesť zadku a bolesť kolena. Ide skôr o to ktorej bolesti venujeme viac pozornosti, alebo je tu niečo dôležitejšie ako bolesť? V tom danom momente to bol terén predo mnou, myseľ dostatočne ponorená do jazdy dokáže bolesť ignorovať.
Posledné blato sme nabrali pod Veľkou Javorinou, viezli sme ho až do cieľa
Od Podbranču už len suché cesty, na fotke ovce nad osadou Tomanovci
Nie každý išiel s pretekárským úmyslom, pre väčšinu bolo dostatočnou výhrou trasu prejisť. Bol tu aj pár, ktorý si pretek zvolil ako svadobnú cestu. Všetkých nás spájal nejaký dôvod prečo to dobojovať až do cieľa.
Prvý pretekár prišiel do cieľa úplne bez brašní, vyrazil len s dvoma tyčinkami vo vačkoch. Druhý mal podsedlovú a polovičnú rámovú brašnu a tretí (kolobežkár) bol vybavený malým ruksakom a brašnou na riaditkách. Pri pohľade na môj ovešaný 23 kilový bicykel som sa začal zamýšľať či mi naozaj bolo treba brať toľko vecí. Pravdou je, že som nebol nachystaný na to, že dostanem takú podporu zo strany organizátorov a preto som bral veľa jedla. Spanie, ktoré sme nakoniec vyriešili minimalistickejšie, nevyžadovalo celtu, to znamená, že by sa dalo pár kíl ušetriť. To ma poučilo k tomu aby som budúci rok zminimalizoval množstvo vecí, ktoré si zabalím na cestu.
Poďakovanie patrí najmä Maťovi a Mirke ale aj všetkým ostatným organizátorom ktorý sa deň a noc podieľali na tom aby mal každý pretekár zaobstarané všetko čo potrebuje a vôbec za zorganizovanie preteku takýchto rozmerov. Venovali tomu všetok svoj voľný čas a mesiace príprav. Stretol som sa len s priateľským prístupom a ochotou. Už teraz sa teším na budúci ročník a viem, že budem medzi prvými prihlásenými.